Poznám jedného chalana, strašne múdry, kreatívny a človek by povedal, že je prchký. On má totiž ten štýl emócií, že v sekunde vyletí, hučí, hromží (raz dobil počítač) a do niekoľkých minút je zas v pohode, akoby sa nič nestalo. A nie je psychopat (nikdy nehovor nikdy, ale nemyslím). Vyletí len verbálne a len na chvíľu. Všetci sa na to vždy len tak prizerajú, už to poznajú. A mne to minule nedalo „Ty si čo minule tak hučal?“ „Comp mi nešiel“ odpovedal s úplným pokojom „Ventilujem sa keď mám príležitosť, tí čo sa neventilujú, dostanú rakovinu!“ odpovedal stručne a jasne. Múdry chalan, hovorím, aj zdraviu rozumie, zaujíma sa, stará (akurát neje vajcia, vraj to je nechutné, keď to mala sliepka v zadku) a v tomto má úplnú pravdu.
Emócie treba ventilovať! Treba ich prežiť, precítiť, nechať prirodzene prejsť telom. Ako chrípku, aj tú treba precítiť, len tam vám veľmi nič iné neostáva. Emócie sme sa naučili krotiť! Však sme civilizovaní ľudia, máme sa chovať, mať trochu bontón, dekórum. Na obede s prezidentom a na meetingu s nechápavým klientom, ktorý má dobrý budget áno, ale stále nie! Zas je to o rovnováhe, treba v tom nájsť to BALANCEO. Niekedy treba kričať, keď sa vám chce kričať. Keď ste smutní, tak plačte. A keď máte chuť niekomu vraziť, choďte si zaboxovať, alebo to vybehať. A bežte kým vám nebude lepšie!
Začiatkom 2017 mi zomrela mama. Mozgová porážka, celé zle, rýchle, ale to na začiatku neviete. Strašný stres, každý deň sa budíte s tým zvieravým pocitom žalúdku, pri každom zazvonení telefónu sa vám zdvihne adrenalín, máte strach. A je to okay, takéto veci patria k životu, nevyhnete sa im, je to prirodzené. Život začína a končí tak trochu drasticky. Tak je to vymyslené, neriešte, nezmeníte. Hovorí sa, že keď nejde o život, nejde o nič. No a niekedy o ten život ide! Len to treba rozlišovať, lebo x krát fakt nejde a stresujeme sa kvôli úplným kravinám. A potom príde skutočný stres a on sa vám prejaví aj na fyzickom zdraví. A popri tom ako niekomu ide o život, začnete mať stres (ďalší), že z toho môže poraziť vlastne aj vás a všetkých naokolo. No môže! Čo s tým? Neriešte veci, ktoré nemôžete zmeniť a snažte sa dať do kludu, tie ktoré ovplyvniť viete. Neblokujte emócie. U nás ten stres trval relatívne krátko, 17 dní a akokoľvek to znie morbídne, rýchlejšie je lepšie ako pomalšie! Podľa môjho názoru je najlepšie zomrieť náhle, doma a v spánku (a samozrejme vo veku min 100 rokov a v dobrom zdraví). Ten jeden, čo vás nájde, si to chudák odskáče, ale tí ostatní preskočia fázu stresu a strachu, majú síce prvotný šok, ale potom je hneď fáza smútku a tá má to jediné čaro, že postupne prirodzene odznieva a utlmuje. Len si treba dať pozor, aby ste ten smútok v sebe neživili dlhšie než je treba, umelo, z pocitu viny, z pocitu prázdnoty.
Emócie treba nechať ísť, niekedy aj ľudí…
