Vyzerá to strašne sexi a cool (hlavne pre nás, deti zo strednej Európy). Aj je to zdravé, lebo šak “barefoot”, aj vám to opeelinguje chodidlá, aj sa opálite, aj sa nadýchate morského vzduchu, aj spálite kalórie, ale v skutočnosti je to uuplne PEKLO! Zabára sa to, nejde to a “pocit ťažkých nôh” si predstavujem presne takto. Väčšinou vám je aj teplo, potíte sa a väčinou nebežíte po rovnom, ale asymetricky v miernom svahu (jednou nohou nižšie ako druhou). Vždy na tento pocit nejak záhadne zabudnem (asi ako keď ženy väčšinou zabudnú na pôrod) a na každej ďalšej dovolenke do toho idem masochisticky zas.
Behala som už kade tade po svete. Na Venice a Santa Monice v LA je to super, tam je vybetónovaný chodník po pláži (takže behať v piesku máte potrebu len po výdatnom dezerte). Všade inde je piesok, na South beach na Miami, na Copacabane a Ipaneme v Riu, na Bondi beach v Sydney… aj na kope pláži menej zvučných mien. A napriek tomu, že je to peklo a drina a asi zďaleka nezabehnem tempo a vzdialenosť, akú na Železnej studničke (ne že by som tam mala nejaké výkony, ale aspoň štandard mám), tak sa na dovolenke vždy hecnem. Je to rýchly a efektívny tréning, ktorý sa dá odkrútiť pred raňajkami za niekoľko desiatok minút. Vždy je to vizuálny zážitok, zmena a ten pocit, keď sa potom len tak hodíte do mora alebo do piesku, stojí za to!
